Všetky členské štáty EÚ sú súčasťou hospodárskej a menovej únie (HMÚ) a svoje hospodárske politiky koordinujú s cieľom podporovať hospodárske ciele EÚ. Niekoľko členských štátov však spoluprácu ešte prehĺbilo a nahradilo svoje národné meny jednotnou menou euro. Tieto členské štáty tvoria eurozónu.
Pri zavedení eura ako zúčtovacej jednotky v roku 1999 tvorilo eurozónu 11 z vtedajších 15 členských štátov EÚ. Grécko pristúpilo v roku 2001, len rok pred prechodom na hotovostné euro. Po ňom nasledovali Slovinsko v roku 2007, Cyprus a Malta v roku 2008, Slovensko v roku 2009, Estónsko v roku 2011, Lotyšsko v roku 2014 a Litva v roku 2015. V súčasnosti patrí do eurozóny 19 členských štátov EÚ.
Spomedzi členských krajín, ktoré nepatria do eurozóny, uplatňuje Dánsko doložku o neúčasti (opt-out) stanovenú v protokole pripojenom k Zmluve, hoci v prípade záujmu môže euro prijať v budúcnosti. Švédsko zatiaľ nesplnilo podmienky na vstup do eurozóny.
Zvyšné členské štáty, ktoré nepatria do eurozóny, pristúpili k Európskej únii v rokoch 2004, 2007 a 2013, teda po zavedení eura. V čase svojho pristúpenia nespĺňali podmienky na vstup do eurozóny, ale zaviazali sa euro prijať hneď, ako tieto podmienky splnia – sú to členské štáty, pre ktoré platí výnimka, ako napríklad Švédsko.
Andorra, Monako, San Maríno a Vatikán prijali euro ako svoju národnú menu na základe osobitných menových dohôd s EÚ a môžu v rámci určitých obmedzení vydávať svoje vlastné euromince. Keďže však nie sú členskými štátmi EÚ, nie sú súčasťou eurozóny.
Riadenie eurozóny
Prijatím eura sa integrácia hospodárstiev členských krajín eurozóny prehĺbila. Táto hospodárska integrácia musí byť náležite riadená, aby bolo možné naplno využívať prínosy spoločnej meny. Eurozóna má preto iné hospodárske riadenie ako ostatné časti EÚ, najmä v menovej a hospodárskej politike.
- Menovú politiku eurozóny má na starosti nezávislý Eurosystém, ktorý tvorí Európska centrálna banka (ECB) so sídlom v nemeckom Frankfurte a centrálne banky členských štátov eurozóny. Prostredníctvom svojej rady guvernérov stanovuje ECB menovú politiku pre celú eurozónu – jeden menový orgán s jednotnou menovou politikou, ktorej hlavným cieľom je udržať cenovú stabilitu.
- Hospodárska politika v rámci eurozóny patrí v prevažnej miere do právomoci členských štátov, ktoré však musia tieto politiky koordinovať s cieľom dosiahnuť spoločné ciele stability, rastu a zamestnanosti. Koordinácia sa zabezpečuje prostredníctvom mnohých štruktúr a nástrojov, z ktorých najdôležitejším je Pakt stability a rastu (PSR). Pakt stability a rastu zahŕňa dohodnuté pravidlá fiškálnej disciplíny, napríklad hranicu deficitu verejných financií a verejného dlhu, ktoré musia dodržiavať všetky členské štáty EÚ, hoci len krajiny eurozóny poliehajú sankciám – finančným alebo iným – v prípade nesplnenia povinností.
- Správa hospodárskych záležitostí EÚ sa organizuje v rámci ročného cyklu známeho ako európsky semester.
Členovia eurozóny
Členské štáty eurozóny | Členské štáty mimo eurozóny | Členský štát s doložkou o neúčasti (opt-out) |
Rakúsko | Bulharsko | Dánsko |
Belgicko | Chorvátsko | |
Cyprus | Česko | |
Estónsko | Maďarsko | |
Fínsko | Poľsko | |
Francúzsko | Rumunsko | |
Nemecko | Švédsko | |
Grécko | ||
Írsko | ||
Taliansko | ||
Lotyšsko | ||
Litva | ||
Luxembursko | ||
Malta | ||
Holandsko | ||
Portugalsko | ||
Slovensko | ||
Slovinsko | ||
Španielsko |
Governing the euro area
By adopting the euro, the economies of the euro-area members become more integrated. This economic integration must be managed properly to realise the full benefits of the single currency. Therefore, the euro area is also distinguished from other parts of the EU by its economic management – in particular, monetary and economic policy-making.
- Monetary policy in the euro area is in the hands of the independent Eurosystem, comprising the European Central Bank (ECB), which is based in Frankfurt, Germany, and the national central banks of the euro-area Member States. Through its Governing Council, the ECB defines the monetary policy for the whole euro area – a single monetary authority with a single monetary policy and the primary objective to maintain price stability.
- Within the euro area, economic policy remains largely the responsibility of the Member States, but national governments must coordinate their respective economic policies in order to attain the common objectives of stability, growth and employment. Coordination is achieved through a number of structures and instruments, the Stability and Growth Pact (SGP) being a central one. The SGP contains agreed rules for fiscal discipline, such as limits on government deficits and on national debt, which must be respected by all EU Member States, although only euro-area countries are subject to sanction – financial or otherwise – in the event of non-compliance.
- Implementation of the EU’s economic governance is organised annually in a cycle, known as the European Semester.